Cesta umelca
Slávne slovenské rezbárstvo má dlhú tradíciu, ale často aj zložitú. Remeslo prežilo stáročia predovšetkým vďaka tradícií, prenášania odkazu z generácie na generáciu, dedeniu z otca na syna. Tak tomu bolo aj v rodine Vladimíra Šimíka – majstra rezbára a zakladateľa dielne rodiny Šimíkovcov.
Pán Vladimír Šimík sa narodil v roku 1955 v Považskej Bystrici do rodiny tesára. K drevu mal teda blízko už od malička, rovnako ako aj k výtvarnému umeniu. Domácnosť Šimíkovcov totiž často navštevoval rodinný známy – maliar Imro Weiner Kráľ, tiež rodák z Považskej Bystrice. Vladimír Šimík neskôr začal navštevovať základnú umeleckú školu, kde sa po prvý krát zoznámil so sochárskym umením. Po absolvovaní školy ho prijali na štúdium rezbárstva do neďalekého Rajca.
Rajeckí rezbári boli vychýrení po celom Československu, predovšetkým vďaka rezbárskemu umeniu Jozefa Brieštenského alebo rodiny bratov Igondovcov. Vladimír Šimík sa stal učňom najznámejších rezbárskych mien „rajeckých rezbárov“ a po štúdiu sa rýchlo začal radiť medzi nich. Socializmus však neprial rozkvetu tohto umenia. Z rezbárov režim urobil robotníkov vo výrobnom družstve, ktoré sa zameriavalo najmä na úžitkové predmety a suveníry, a sochy či sakrálna tvorba boli rovnako ako náboženstvo oficiálne zakázané. Vladimír Šimík sa napriek vtedajšiemu tlaku režimu rozhodol odísť z družstva rezbárov a začal robiť drevorezby pre cirkev.
Po páde režimu v roku 1989 nastali znovu na malú chvíľu dobré časy pre slovenských rezbárov. Cirkev, ktorá už viac nebola v rozklade, sa znovu postavila na nohy. Diela Vladimíra Šimíka začali postupne zdobiť viac a viac kostolov. Dnes práce z jeho dielne nájdete viac ako v 50-tich kostoloch po celom Slovensku.
Vďaka dobre zvládnutému remeslu si majstra Vladimíra Šimíka najímali rôzny reštaurátori a sochári, s ktorými spolupracoval na rôznych kultúrnych pamiatkach. Spolu so známym reštaurátorom Jozefom Klechom začali postupne zachraňovať vzácne drevené interiéry či umelecké diela Slovenska, medzi nimi aj vzácnu zákristiu v katedrále sv. Emerána v Nitre.
Svojmu umeniu priučil Vladimír Šimík st. aj svojich dvoch synov – Martina Šimíka a Vladimíra Šimíka ml.. Obaja sa vyučili za umeleckých rezbárov a ich práce je možné vidieť aj za hranicami Slovenska. Zachovávajú si nezameniteľný rezbársky štýl svojho otca, pričom sa snažia prenechávať tradície pre ďalšie pokolenie. Vďaka tretej generácii Šimíkovcov je už dnes jasné, že tento rezbársky rod nevymrie a tradícia sa bude dediť ďalej.